Otvárame dvere do nášho SUVKO tímu a predstavujeme členov tímu profesijne aj osobnostne. Ako prvý sa predstaví Bohuš Toráč, ktorý sa u nás venuje komplexným tréningom riaditeľov firmy/závodu či vedúcim oddelenia vo výrobnej firme, a porozpráva o svojej ceste až k top manažmentu a o úskaliach, ktoré ho pri budovaní kariéry postretli.

Kto je Bohuš ako špecialista?

Som takmer pätnásť rokov v reálnom biznise. Po ukončení štúdia som robil vo vojenských vzdušných silách, čo je úplne iný svet, ako je reálny biznis. Podarilo sa mi vybudovať rešpektu hodnú kariéru, kde som začínal od tých najnižších pozícií v operatíve až po riadenie závodov s ročným obratom stoviek miliónov € a so stovkami zamestnancov. Ak by som sa mal charakterizovať, že v čom som dobrý, ovládam všetky aspekty riadenia podniku – jeho ekonomiku, spokojnosť zákazníka, riadenie výroby a prevádzky ako takej, riadenie inovácií, rozvoj ľudí a identifikovanie talentov, ich vedenie, leadership a coaching. Myslím si, že som komplexná osobnosť, ktorá dokáže riadiť podnik ako taký.

Vravel si, že si prešiel viacerými pozíciami od tej najnižšej smerom hore. Čo bolo pre teba podnetom alebo hnacou silou, aby si sa posunul vyššie?

Ja som človek dynamický, ktorý sa potrebuje učiť. Veľmi rád sa vzdelávam, čítam, osobnostne rastiem a v živote sa potrebujem posúvať. Mám v povahe to, že stereotyp nie je mojím priateľom, preto často hľadám spôsoby, ako robiť veci inak a čo ma posunie v živote aj v kariére dopredu. A tak to bolo aj v zamestnaniach. Keď som prešiel z armády do bežného života, začínal som na pozícii Customer Service Worker, kde som mal na starosti spracovanie objednávok v jednej výrobnej firme. Bol to veľmi dobrý krok k tomu, aby som vôbec pochopil, že či to, čo sa píše v knihách, aj funguje v praxi. Teda ako funguje biznis, cenotvorba, dopyt a ponuka, plánovanie kapacít, export.

Keď som sa toto naučil, potreboval som sa posúvať znova dopredu a zužitkovať nové poznatky. Prešiel som do oblasti kvality a robil som tam ako inžinier na najnižšej pozícii na oddelení kvality. Bola to obrovská skúsenosť v riadení spokojnosti zákazníka. Bol som ten priamy interface, priama stena medzi zákazníkom a reálnou výrobou, medzi jeho požiadavkami a nárokmi na kvalitu a jeho spokojnosťou a naším myslením vo výrobe.

Postupne sa mi otvárali dvierka, o ktorých som predtým ani netušil, a ja som sa tým novým možnostiam nebránil. Tak je to doteraz. Z top levelu chcem prejsť do nejakého súkromného sektoru a šíriť  vzdelávanie ďalej, pretože si myslím, že sa to oplatí. Ja som toho živým príkladom.

Čo si sa za ten čas vo výrobných spoločnostiach naučil o ich fungovaní?

Niekedy robíme veci intuitívne mysliac si, že to naozaj je to, čo zákazník potrebuje. Ale dôležité je, aby prebehla komunikácia medzi nami a zákazníkom, aby sme reálne pochopili jeho potreby a dokázali ich uspokojiť.

Ako sa menil tvoj pohľad na manažérov a manažérske pozície v priebehu tvojho kariérneho rastu?

Do biznisu som vstupoval s veľkým rešpektom, odhodlaním a vzdelaním, ktoré pochádzalo iba z kníh. Vždy som mal to šťastie ,že som nad sebou mal šéfov, ktorí boli pre mňa vzormi – nechal som sa nimi viesť a učiť. Už od školy som mal šťastie na ľudí, od ktorých som sa dokázal učiť a ktorí ma dokázali nasmerovať.

Na tých najnižších úrovniach riadenia firmy mi stačili tvrdé zručnosti, schopnosť vyriešiť nejaký problém, ale čím vyššie som v hierarchii stúpal, tým viac som si uvedomoval, že môj priamy dosah je veľmi malý, že úspech môžem dosahovať len cez ľudí. Tvrdé zručnosti už nestačili, bolo treba vodcovské zručnosti, riadenie tímu, nejaký coaching, čo som nepoznal. Keď si samého seba predstavím v rokoch 2013 alebo 2014 vo vedúcich pozíciách, bolo to direktívne riadenie a pretavovanie mojich vedomostí do rozkazov. Dnes som úplne iný líder v tom, že mám nejaký background a skôr sa snažím v ľuďoch objaviť motiváciu. Chcem, aby sami objavili riešenia a prišli na to, ako dosiahnuť výsledky.

Máš po toľkých rokoch skúseností a kariérneho rastu ešte pocit, že sa môžeš posunúť vyššie? Sú nejaké oblasti, do ktorých by si sa chcel pustiť?

Vždy je priestor rásť. Láka ma vzdelávanie, pretože si myslím, že mám strašne veľa vedomostí, ktoré by som chcel odovzdať. Zatiaľ však neviem ako. Navyše, keď človek živí rodinu, musí nájsť ten správny balans medzi stabilným príjmom a rozbiehaním niečoho nového, neistého, čo ho bude napĺňať aj duševne.

Možno by sme to vedeli viac špecifikovať, že nie je pre teba teraz prioritou vzdelávať sa, lebo to robíš celý život, ale skôr naučiť sa, ako vzdelávať a odovzdávať informácie.

To je asi to správne pomenovanie – odovzdávanie informácií. Za tie roky som nadobudol veľa skúseností a chcel by som teraz rásť do šírky, ktorá znamená ochotu odovzdávať. Už mám dosť rokov na to, aby som mal ambíciu rásť do nebies, skôr chcem ísť tým smerom, že budem odovzdávať naučené a získané.

Ty si pred nejakým časom navštívil výrobné prostredie v Nemecku a Rumunsku, kde si sa predsa len bol trošku vzdelávať alebo minimálne si sledoval, aká tam je firemná kultúra. Vedel by si porovnať, aký je v nej rozdiel u nás na Slovensku a v týchto krajinách?

Necharakterizoval by som to ako rozdielny systém medzi krajinami, skôr to bol pocit, ktorý vo mne zostal, keď som navštívil veľký korporátny závod a rodinný podnik. V Nemecku som navštívil rodinný podnik so 150-ročnou tradíciou, kde som nevidel nijaký stres či zhon, nestretol som sa so žiadnymi osobnými či pracovnými invektívami. Aj po toľkých rokoch biznisu je tam stále kultúra pokoja, jasných úloh a zodpovednosti. Vo svete veľkých podnikov mi to pripadá tak, že majú predpísané firemné hodnoty, ale sú iba na papieri.

Aké kroky by mohli korporácie urobiť, aby sa priblížili fungovaniu rodinných firiem? 

Správať sa k ľuďom ako k rodine. Keď si povieme, že chceme rozvíjať podnikavosť alebo autonómiu, tak musíme dať zamestnancom priestor a prostriedky, nie iba rozkazy. Keď chceme k ľuďom pristupovať s rešpektom a rešpekt je naša firemná hodnota, tak by tým celý manažment aj celá firma mali naozaj žiť. Rozumiem, že obrovská korporácia so 150 000 zamestnancov a 300 závodmi po celom svete nemôže mať kontakt rodinnej firmy, ale potom si nesmie dávať také hodnoty, ktoré nedokáže žiť a naplniť.

Tu je priestor práve na to firemné vzdelávanie, ktorému by si sa aj ty chcel venovať.

Áno, presne tak.

My sme skočili rovno do toho, kde sa Bohuš nachádza teraz, ale za tým je veľa krokov, ktoré mladý Bohuš už musel spraviť. Zaujíma ma, aké sny o budúcnosti mal mladý Bohuš?

Učiteľom. Chcel som učiť matematiku a telesnú výchovu, ale v rodine sme peňazí veľa nemali, takže som išiel na vojenské gymnázium. Po rozdelení Československa ostala fakulta matematiky a telesnej výchovy v Prahe, kde som ako vojak už nemohol ísť. Mal som na výber dve vysoké školy – pozemné vojsko a tanky v Liptovskom Mikuláši a leteckú akadémiu v Košiciach. Ani k tankom, ani k lietadlám som v živote neinklinoval. Prihlásil som sa teda na leteckú akadémiu a vyštudoval som letecké inžinierstvo, čo bol jeden z najťažších odborov. Môj sen učiteľa sa možno naplní teraz.

Kto je Bohuš, keď mu skončia pracovné povinnosti?

Ja som knihomoľ, naozaj vždy čítam. Milujem knihy a milujem byť sám. Teraz ma chytilo písanie a zisťujem, že ma to upokojuje. Dostávam sa do iného sveta, kde existujem iba ja a môj príbeh. Kedysi som hrával futbal. Asi nie je šport, ktorý by ma nebavil, robil som aj gymnastiku a atletiku. Teraz to už len pozerám v telke. Rád robím okolo domu, hoci nie som zručný. Pomáha mi to fyzicky sa vyčerpať a napĺňa ma to. Najmä rozbúrať a rozbiť veci mi ide veľmi dobre (smiech).

Patrí ti ešte jedna dôležitá rola – rola otca. Prejavovalo sa niekedy tvoje manažérske ja aj v tejto životnej úlohe?

Bohužiaľ áno. Keď človek žije v rýchlom pracovnom tempe, aj doma potom chce mať všetko veľmi rýchlo a zabúda, že sú to jeho najbližší. Zabúda, že to nie sú úlohy, nie je to riadenie ich času a plánovanie ako v práci. Prešiel som si aj týmto, ale myslím si, že som pre deti vzorom – aj pozitívnym, aj negatívnym. Teraz sa snažím rodinu viac počúvať, ako riadiť.

Pokúšal si sa niekedy nasmerovať svoje deti kariérne bližšie k tomu, čo si robil ty?

My máme so ženou takú filozofiu, že deťmi treba dať priestor a podporovať ich v tom, čo ich baví. Napríklad dcéra inklinuje k hudbe, je v tom dobrá a my ju s radosťou podporujeme. Takisto to bolo aj so synmi. Každý si vybral svoju cestu a my sa ich snažíme podporovať.

A chodievajú si deti k tebe po radu? 

Áno, mávame rozhovory, keď sa opýtajú, ako by som to urobil ja. Alebo aký mám na to názor. Keď prejavia záujem o môj názor, tak im ho poviem, ale nevnucujem im ho.

Bohuš, povedal si, že si vždy túžil byť učiteľom, a nakoniec sa to vzdelávanie k tebe takou okľukou dostalo. Aký zmysel vidíš vo vzdelávaní (sa) – v tom povinnom, ktorým si každý z nás musí prejsť, ale aj v celoživotnom?

Mne vzdelávanie zmenilo život, zdvihlo mi životnú úroveň a otváralo mi nové možnosti. A to je niečo, nad čím sa zamýšľam do budúcnosti. Ako spraviť vzdelávanie dostupné, pretože nie je dostupné pre každého, a spraviť ho obsahovo osožné, pretože aj to, čo je ponúkané v súčasnosti, nie vždy učí ľudí to, čo v živote potrebujú.

Mám životné krédo: vzdelávanie je ako dýchanie, jednoducho to robíš. Keď to nerobíš, keď nedýchaš, tak zomrieš.

Mám ešte jednu otázku. Ako žena možno žijem s predstavou, že byť mužom je jednoduché, že muži majú všetko  –  v porovnaní s nami –  ľahšie. Stretával si sa aj ty, aj napriek tomu, že si muž, v pracovnom prostredí s prekážkami?

Keď sa na mňa pozrieš, na prvý pohľad je vidno, že som iný. Bohužiaľ, žijeme v krajine, kde multikultúrne prostredie nie je úplne samozrejmé. Najväčšia prekážka pre mňa bola to, že často som bol súdený podľa prvého dojmu. Ten vizuálny prvý dojem nedokážem až tak ovládať či meniť. Ale veľmi si dávam záležať na tom, aký urobím verbálny prvý dojem. Keď s niekým nadviažem rozhovor, musí byť jasné, že sa rozpráva so vzdelaným človekom. 

Na začiatku kariéry som vždy musel dokázať o nejakých 20, možno aj 30 percent viac ako hocikto iný, kto sa uchádzal o tú istú pozíciu. Na druhej strane ma to motivovalo byť stále lepší. Dosť dlho mi to strpčovalo život a nedokázal som o tejto téme otvorene rozprávať. Dnes sa o tom dokážem baviť úplne sebavedomo, s pokojom a nedotkne sa ma to.  

Vnímal si to ako prekážku, aj keď bol z teba už manažér?

Práveže nie, išlo to nejakým spôsobom prirodzene. Od začiatku som ukazoval, že viem, čo robím, viem, čo dokážem priniesť, vedel som to odkomunikovať a ľudí som si dokázal získať. Keď som bol ja riaditeľ závodu, nepociťoval som vplyv predsudkov na svoje pracovné vzťahy.

Komunikovali ste túto tému aj v rámci rodiny, s deťmi?

Myslím, že moje deti sú trošku v inej situácii. Sme absolútne integrovaní, z pohľadu materiálneho máme všetko, máme istú životnú úroveň a životný štandard. V spoločnosti sme vnímaní úplne inak, ako som bol ja, keď som bol malý chlapec. Mentálne sú nastavení inak a vidia, že vzdelanie je cesta. Študujú na vysokých školách, pohybujú sa v spoločnosti inteligentných ľudí. Je to len o tom, akými ľuďmi sa obklopíš. Keď sa obklopíš iba ľuďmi, ktorí sú plytkí, budeš aj ty plytký. Ak sa obklopíš vzdelanými ľuďmi, budeš aj ty rozhľadený, vzdelaný a máš šancu niečo dosiahnuť. Dlho sme však o tom nediskutovali vôbec, najmä keď boli deti malé, ale dnes sa o tom vieme porozprávať. 

Čo by sme ako spoločnosť, na základe tvojich vlastných životných skúseností, mohli robiť inak, aby bola situácia v rómskych komunitách lepšia?

Vzdelávať ich, nesegregovať ich, ukázať im, že existujú iné možnosti. Viesť ich, pretože sami sa z komunít nevymania, pokiaľ budú vidieť iba to, v čom žijú. Ak my nebudeme vzdelávať aj tieto komunity a nebudeme k nim pristupovať trpezlivo, pretože kultúrne sú iní, nenastane zmena. 

Ja som presvedčený, že v komunitách nájdeme ľudí, ktorí by sa z toho prostredia radi vymanili, ale je to pre nich taká vysoká stena, že ju nedokážu sami preliezť. Pokiaľ im my nespravíme rebrík, zostanú tam aj napriek tomu, že nechcú.